Kontakt Kontakt

 http://www.bucany.sk/portals_pictures/i_000919/i_919941.jpg Bučany

 

Adresa

Obecný úrad Bučany
Bučany 269, 919 28 Bučany
 

Starosta:

Šebestian Lančarič

 

tel.: 033/7435 528

tel./fax.: 033/7320 268

email: obec.bucany@gmail.com

web: http://www.bucany.sk/

 

Kancelárie obecného úradu sú na prvom poschodí kultúrneho domu.

Poloha Poloha

Obec Bučany patrila do roku 1960 do veľkého okresu Trnava a po jeho rozpade v roku 1990 na okresy Trnava, Hlohovec a Piešťany zostala v zmenšenom okrese Trnava. Od roku 1996, keď bolo vytvorených 8 krajov a 79 okresov, patria Bučany do okresu Trnava a do Trnavského kraja.

Chotár Bučian leží v Podunajskej nížine medzi 48°24-25' severnej šírky a 17°36-43' východnej dĺžky, nadmorská výška sa pohybuje v rozpätí od 132-162 m (stred obce – kostol = 150 m). Chotár má približne obdĺžnikový tvar, jeho výmera je 1659 ha. Na východe susedia Bučany so šulekovským chotárom, na severe s Trakovicami a Malženicami, na západe s okresným mestom Trnavou a s Brestvanmi, na juhu tiež s Brestvanmi, s ktorými majú Bučany najdlhšiu chotárnu hranicu. Sú prístupné autobusom smerom z Trnavy, z Hlohovca (cez Trakovice) a z Brestovian. Vlak v Bučanoch od roku 1983, keď bola zrušená zastávka, nestojí.

 

citované z knihy: Bučany a bučančania

 

súradnice: 48°24-25' severnej šírky, 17°36-43' východnej dĺžky

nadmorská výška: 132-162 m.n.m.

Rozloha: 1659 ha

História História


Citát z knihy Bučany a bučančania:

Názov obce Bučany sa prvýkrát spomína v listine z roku 1258 ako „terra Buud Zulgaiauriensis" a v roku 1268 ako „terra Bude castriensis Castri Zulgajauriensis". Podobne na fragmente listiny z roku 1268 je názov „terra Castri Zolga Iaur: Buda vocata". Všetky tri názvy pomenovávajú územie hradu Posádka (maď. Szolgagyőr), stojaceho neďaleko Hlohovca. Iná (pravdepodobne dolná) časť obce sa v roku 1262 (podobne aj 1267) spomína pod názvom Bucha a Bucsa (obe sa číta Buča).

V roku 1307 sa po prvýkrát stretávame s názvom Kis Buchan (Malé Bučany), z čoho sa dá usudzovať, že v tej dobe existoval už aj názov Nagy Buchan (Veľké Bučany).Oficiálne sa však s obomi názvami, vo forme Kysbuchan a Nagybuchan, stretávame až v listine z roku 1388.

V 16. storočí (1522, 1528, 1532, 1537, 1541) sa stretávame na slovensky písaných listinách s tvarom názvu Buczan (z Buczan), na latinskej listine z roku 1525 B (de Bwchan).
V roku 1808 bol použitý aj slovensky písaný názov Dolní Bučany a Horní Bučany.
Na vojenskej mape vydanej v auguste 1880 vo Viedni je uvedené Hornj a Dolnj Bučani. V roku 1913 došlo k reorganizácii, Horné a Dolné Bučany boli oficiálne spojené pod jeden názov Bučany(maď. Bucsány) a domy boli prečíslované smerom od horného konca k dolnému. Od roku 1919 sa obec oficiálne nazýva Bučany.



Počiatky osídleni a územia, na ktorom dnes ležia Bučany, sa strácajú v šere praveku. Prvých osídlencov sem zrejme priviedli vhodné prírodné podmienky. Aké boli, to sa môžeme zatiaľ len domnievať podľa zachovaných hmotných svedectiev. Isté je. že sa menili - striedali sa doby ľadové i medziľadové, obdobia suché sa striedali s obdobiami daždivými. Daným podmienkam sa prispôsobovala fauna i flóra. Najstarším známym nálezom pravekej fauny z poslednej doby ľadovej je zub mláďaťa mamuta srstnatého (Mammuthus primigenius) nájdený pri hĺbení studne neďaleko dolného cintorína v hĺbke asi 10 m. Či tu žili aj lovci mamutov, to sa zatiaľ nepotvrdilo.

Vážske údolie bolo porastené lužnými lesmi (ich zvyškom sú i bučianske Háje a Jágro), v ktorých žila vysoká zver (jeleň hôrny, srna hôrna, los mokraďový), drobné cicavce (zajac poľný, bobor) a množstvo vtákov - spestrujúca zložka potravy prvých roľníkov (dôkazom sú početné nálezy parohov a kostí v exploatačných jamách). Na západe je údolie ohraničené terasou, ktorá sa smerom na severozápad zvažuje do úrodnej sprašovej tabule vhodnej (pri dostatku vlahy) na pestovanie obilia.
Do tohto prostredia prichádzajú prví známi neolitickí roľníci - nositelia západnej lineárnej keramiky - v polovici šiesteho tisícročia pr.Kr. Osídľujú najmä okraje terasy a miesta v blízkosti Blavy. Nepočetné nálezy z toho obdobia pochádzajú z Dolného cintorína a zo šľachtiteľskej stanice (stará lineárna, stredná lineárna a želiezovská skupina). Jedná sa najmä o črepový materiál z typických guľových nádob pokrytých rytými meandrami a „notovými hlavičkami".

Oveľa bohatšie sú nálezy lengyelskej kultúry zo začiatku 5. tisícročia pr.Kr. Jej predstavitelia boli roľníci, no významnou zložkou ich potravy bola i naďalej ulovená zverina. Významné sídlisko z tejto doby sa našlo na Kopanici v r. 1978, keď tu bol otvorený zemník na ťažbu hliny pre výstavbu diaľnice. Dňa 10.VIII.1978 narazil jeden z buldozérov pri odhŕňaní ornice na množstvo črepov.

Archeológovia prišli so svojou maringotkou koncom augusta 1987. Záchranný archeologický výskum viedli J. Bujná a P. Romsauer. Pôvodná rozloha neolitickej osady sa dá odhadnúť na 6-7 ha. Hlavným stavebným materiálom bola hlina a drevo (materiál značne podliehajúci skaze), preto sa pri vykopávkach z pôvodných stavieb a obydlí našli len zahĺbené podzemné časti objektov v podobe najrozličnejších jám a jamiek vyplnených hlinou tmavšej farby s obsahom archeologických artefaktov.

Najpočetnejšiu skupinu nálezov z týchto jám tvorí keramika zo staršej fázy lengyelskej kultúry (tzv.Lengyel I.- žlto-červeno maľovaný) zo začiatku 5. tis. pr.Kr. Kultúru charakterizujú typické tenkostenné nádoby s jemne rytou a maľovanou výzdobou, často aj vo vnútri nádob. Medzi rytými motívmi sa najčastejšie vyskytujú jednoduché geometrické tvary: meander a špirála, ich povrch je často prekrytý červenou a žltou farbou. Medzi nálezmi sa našli aj nádoby, ktorých povrch bol celý pokrytý samostatnou maľovanou výzdobou - farbivo bolo nanášané na povrch nádob až po ich vypálení v hrubších vrstvách a dnes sa veľmi ľahko odlupuje. Hojné boli aj nálezy červeného minerálneho farbiva v prírodnom stave.

Dôležitú časť nálezov, ktoré nám dávajú možnosť nahliadnuť hlbšie do súkromia neolitických roľníkov, tvoria antropomorfné a zoomorfné kultové idoly - jedná sa najmä o drobné sošky žien, úlomky nôh s detailne vypracovanými prstami i naznačenými členkami a plastiky domácich zvierat. Známou sa stala najmä jedna z troch nájdených plastík žien tzv. „Bučianska Venuša", iba 6,5 cm vysoká soška sediacej ženy s pokrývko

u na hlave.

S kultovými predstavami a určitými astronomickými znalosťami súvisí aj monumentálny objekt kruhového pôdorysu - rondel - na východnom okraji náleziská. Jeho zemepisné súradnice sú: zemepisná šírka = 48°25,5' a zemepisná dĺžka = 17°41'. Rondel pozostáva z dvoch sústredných priekop s hrotovým profilom, ktorý je charakteristický pre neolitické sídliská v Európe. Priekopy boli na povrchu široké 1,6-2,3 m a hlboké 2,6 m.

 Okraje priekop boli od seba vzdialené zhruba 6 m. Priemer vonkajšieho kruhu bol asi 68 m a vnútorného 50 m. Vnútorná plocha bola obohnaná ešte kolovou ohradou (priemer 44 m) vypletanou prútím a vymazanou hlinou, o čom svedčí palisádový žľab, ktorý bol v pravidelných intervaloch prerušovaný a v medzerách sa vyskytovalikolové jamy väčších rozmerov.

...podľa rádiokarbónového datovania vznikli v časovom rozpätí 4840-4780 pr.Kr.

Aj napriek značnej rozlohe preskúmanej plochy (asi 200 x 250 m) nebolo odkryté celé sídlisko a nepodarilo sa nájsťjeho obytnú časť. Boli vykopané iba 4 kostrové hroby z tohto obdobia. Dva boli s keramickými prídavkami a dva bez keramických nálezov. Ležali vo vzdialenosti 100 až 200 m od rondelu.

 

citované z knihy "Bučany a bučančania"



Dlhé roky, ba celé storočia, sa obec Bučany výraznejšie nemenila. Keď si porovnáme najstaršiu mapu obce z roku 17701 s mapou o sto rokov mladšou z roku 18692 alebo s podrobnou katastrálnou mapou obce z roku 1898 zistíme, že zmeny naozaj nie sú veľké. Sem tam pribudol nejaký nový dom, ale väčšinou sa stavalo na starých „fundiščách" (stavebných pozemkoch), takže celkový vzhľad obce zostával takmer rovnaký. Výstavba domov, ktorá zreteľnejšie pozmenila výzor Bučian, nastala až po skončení I. sv. vojny, teda po roku 1918.

Na území dnešnej obce Bučany sa od stredoveku až do roku 1913 spomínajú dve obce - Malé (Horné) a Veľké (Dolné) Bučany.

citát z knihy "Bučany a bučančania"



Horné Bučany sa začínali na severnom konci pôvodne cigánskou osadou nazývanou  „Pandžava". Osada bola vo výklenku vytvorenom zatáčajúcim sa korytom Novej Blavy, čiastočne ohraničená aj rybníkom, tesne pri ceste z Trnavy do Hlohovca. Keďže sa na okolí rozmáhali krádeže, najmä na poliach, nechal hospodár Springerovho veľkostatku postaviť žandársku stanicu priamo pri cigánskej osade.1 Nakoniec bola celá osada za Slovenského štátu presťahovaná do hliníka.

Najväčšou stavbou Horných Bučian bol jednoposchodový kaštieľ, v ktorom sídlila kedysi bučianska vetva rodiny Očkay (Ocskay). Okolo kaštieľa bola rozľahlá ovocná záhrada s parkom, ktorá mala aj svojho panského záhradníka. Okolo sa nachádzali byty pre zamestnancov. Koncom 19. storočia kúpil kaštieľ Springerovský veľkostatok, v súčasnosti sú tu súkromné byty.

Druhá strana hlavnej ulice v Horných Bučanoch začínala spomínanou žandárskou stanicou. Neďaleko od nej bol cestný most ponad Blavu a za mostom horný mlyn. Pôvodne bol panský, neskôr bol predaný súkromníkovi Beňovskému a po roku 1848 bol zoštátnený.

Vedľa mlyna, priamo oproti očkayovskému kaštieľu boli obytné budovy, pravdepodobne pre panských čeľadníkov. S určitým odstupom nasledovala veľká budova s rozľahlým dvorom a záhradou medzi Blavami a veľký dom postavený v „horskom" štýle, v ktorom  býval hlavný strojník. Vo dvore boli umiestnené dve dielne - strojnícko-kováčska a stolársko-kolárska. Celý komplex dostal z nemčiny prevzatý názov „mašinhauz" (dom strojov).

Ako vidno z uvedeného popisu Horné Bučany boli zemianskou dedinou. Možno aj preto sa kedysi volali Veľké Bučany, i keď rozlohou a počtom domov boli vždy menšie ako Malé (Dolné) Bučany. Honosných budov s hospodárskymi dvormi bolo 6, čo zodpovedá aj počtu šľachtických (zemianských) rodín uvedenému v súpise zo XVI. storočia. Majetkové podiely od chudobnejších zemanov poskupovali, najmä po roku 1848, bohatší statkári. Následkom ťažkej hospodárskej krízy tu zo zemanov zostali len Očkayovci a Nyáriovci a v Dolných Bučanoch gróf Zay. Po kríze v 70 – 80. rokoch 19. storočia vykúpili takmer všetky majetky v Bučanoch, ale aj v širšom okolí, viedenskí bankári židovského pôvodu – Springerovci, ktorí neskôr získali tituly uhorských barónov.

citát z knihy "Bučany a bučančania"



V dedine tvorila hranicu medzi Hornými a Dolnými Bučanmi „Ulička" vedúca od hlavnej cesty ku kostolu. Kostol bol postavený na pomedzí, ale na pozemku Dolných Bučian. Až do konca 18. storočia sa pochovávalo do posvätnej pôdy okolo kostola. Nové cintoríny (horný aj dolný) boli zriadené a posvätené až v roku 1789.

Dolné Bučany boli typickou urbárskou dedinou. Väčšinu domov tvorili sedliacke usadlosti, menej hoferské domy. Jeden alebo dva mohli byť podľa veľkosti aj kúriami zemanov. Dedinu tvorili vlastne len dve ulice – hlavná, zastavaná v hornej časti po oboch stranách cesty, pri kaštieli pôvodne prerušená a „Prieložky" zastavané prevažne len z jednej (východnej) strany cesty. Neskôr bola dostavaná aj druhá strana ulice. Ulica na „Prieložkoch" schádzala dolu k Jágru a končila až pod dolným cintorínom.

Domy v Dolných Bučanoch boli stavané buď len z ubíjanej hliny alebo zo surových, nepálených tehiel. Pôvodne boli pokryté slamenou strechou. Pôdorys mali v tvare obdĺžnika s úzkou stranou do ulice. Modernejšie domy so zalomeným pôdorysom v tvare „L", ...

K Bučanom patrili aj dva majere – majer (dvor) Dolina a majer (dvor) Ilona. Na každom majeri stál pôvodne 1 obytný dom.

Pôvodné obyvateľstvo boli Slováci, inej národnosti boli zvyčajne iba úradníci na veľkostatku a Židia. V obci bývala aj jedna rozvetvená cigánska rodina Hermanovcov prezívaných „Špécia". Obyvatelia obce boli katolíci, okrem niekoľkých evanjelických a židovských rodín.

citát z knihy "Bučany a bučančania"